Dovoľ druhým byť tvojou súčasťou. 

Nedávno sme s deťmi pozerali rozprávku Encanto. Nádherná rozprávka o vzťahoch a pomohla mi pozrieť sa na ne trochu inak.

Kedy a ako dovoliť/nedovoliť druhým vstupovať nám do života a dovoliť im pomáhať nám, prijímať ich štedrosť – aj keď máme pocit, že ich pomoc nepotrebujeme, alebo že nám dokonca skomplikuje trocha život? Hmm... To je výzva. A často veľmi veľká. 

O čo tu ide? Čo je dôležitejšie ako moje ego? 

Je tu ich láska, túžba vyjadriť ju, byť prijatí, byť súčasťou? Prežívať komunitu? Môcť byť, takí akí sú? 

Teraz netradične otočím na nás podobenstvo o dvoch rybách a piatich chleboch (ak ho nepoznáš, pod článkom nájdeš jeho plné znenie, je to stať z biblie). Kto sme my, že tak často nemilosrdne odmietame? Možno nám naozaj dávajú všetko, čo majú a čoho sú schopní. Kto naozaj vidí, akú to má skutočnú hodnotu a kto sme my, aby sme súdili?

A hovorím to hlavne sebe samej.

V mnohých vzťahoch to neviem.

Niekedy máme priveľa strachov, priveľa zranení, niekedy sme vôbec nezažili, nevideli, že sa to dá aj inak.

No nie je nič, čo by Božia nezastaviteľná láska nedokázala premieňať. Hlavne nečakajte, kým to pre vás bude ľahké. Rastieme a uzdravujeme sa mimo komfortnej zóny. Presne tam kde to bolí, kde je to o viere, o šialenej dôvere, kroku do prázdna – tam všade stretávame Krista a jeho zázraky.

Často to vyzerá úplne prozaicky – hlllllbokýýý nádych, zúfala strelná prosba plná viery a krok do prázdna. Zdvihnutý telefonát, návšteva, pozvanie, mail. Úplne obyčajné veci, no pre niekoho možno celý svet. Vďačnosť, že ten druhý proste je. Zloženie zbraní, vzdatie sa svojho práva a nárokov.

Niekedy robíme z komára somára, v tom sme jedineční. Keď skočíme v Božom mene, kam nás volá, nasledujeme jeho príklad - si následne môžeme uvedomiť, že pri nás celý čas stál a že to nebolo také hrozné.

Dovoľme, aby ešte existovali pravdivé komunity. Prijatie. (Nemyslím tým obrázok vytrhnutý z reality, kde sa všetci usmievajú - ale skutočné vzťahy plné chýb, bolesti, zmätku... - no vytrvalej lásky, odhodlaniu opäť vykročiť aj keď to bolí, vernosti, záväzku, ochoty nasledovať Krista, úprimnosti, riskovania, ale aj mnohých krásnych chvíľ, vzájomnej radosti, schopnosti spraviť si aj srandu zo seba :)

Naučme sa prijímať pomoc druhých. Nielen pomoc... 

Odložme egoizmus a hľaďme do srdca, (ako Boh, keď si vybral Dávida), nech akokoľvek vyzerajú ponúkané dve rybky a chlieb. (V Encante vidieť za darmi skutočných ľudí)

Každý vrch nech sa zníži, často to potrebuje byť naše (moje) ego. Aby sme sa stali pre druhých dosiahnuteľní, aby sme komunikovali naším správaním – vážim si ťa.

Dúfam, že si na to odteraz budem veľmi často spomínať a dovolím Bohu otvárať viac moje srdce, aj tam, kde ma to bolí a kde sa bojím.

Evanjelium podľa Matúša 14 kapitola

15 A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: "Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo."

16 Ale Ježiš im povedal: "Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!"

17 Oni mu vraveli: "Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby."

18 On povedal: "Prineste mi ich sem!"

19 Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom.

20 Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín.

21 A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí.