Integrita kouča – Túžby človeka

Toto je téma, nad ktorú mám v mysli na pozadí už dlhší čas. Ako žiť svoj každodenný život viac v súlade so svojim povolaním? Lebo takto ho vnímam. Nie ako prácu oddelenú od súkromného života, ale vnímam že môj súkromný život je zrkadlom mojej práce.

Je to nesmierny dar, že moja práca je mojim povolaním, je v úplnom súlade s mojimi najvyššími hodnotami podľa ktorých chcem žiť a cítim neustále pozvanie od Boha rásť a premieňať svoj život viac na jeho obraz.

Kládla som si otázku, ako sa môžem vo všednom živote učiť byť lepším koučom? 

1. Začala som si klásť každý deň otázky. Sama sebe. Otvorené otázky a sranda bola, že odpovede ma skoro vždy prekvapili. Možno skúste pár krát cvičenie a spýtajte sa sami seba "akú otázku si dnes potrebujem položiť?" Nechajte vravieť svoje vnútro a samotné otázky aj odpovede sú často veľmi zaujímavé :)
2. Ďalšia rovina bola – som vo výcviku zameranom na emócie, kde pracujeme s kľúčovými najhlbšími ľudskými túžbami (túžba po bezpečí, význame a láske). A veľkým zrkadlom mi bola nedávna situácia. Uvedomila som si ako veľmi som stále zranená (rada si nahováram, že už som na tom inak, hlavne ak je obdobie, kedy dlhšie nič vážne nevyskočilo. Ale tá situácia vždy príde a dá ma do kolien a ja sa uvidím pravdivejšie so všetkou svojou biedou – vďaka Bohu :)! A ako reagujem? Doslova ako žralok, keď zacíti krv. Keď moje zlomené a nenaplnené túžby ucítia príležitosť dostať nejaké potvrdenie (napríklad po význame, láske, že ma niekto ocení, alebo potľapká po pleci) prebudí sa vo mne energia a idem do akcie. Hoci si myslím, že mám naozaj dobré úmysly. A aj keď mi na nejakú milisekundu preblesne myšlienka, že asi nie dobre, alebo zastav sa a pozri sa na seba čo robíš, nevenujem jej pozornosť. A s odstupom času si uvedomím – júúúj, to teda neprinieslo dobré ovocie. Ublížila som niekomu, lebo išlo do akcie moje ego a nerozmýšľala som, či je to užitočné pre môjho brata/sestru s ktorou som v interakcii - či je to prejavom lásky voči môjmu blížnemu. A tak či tak, ďalšie uvedomenie, okrem zlého ovocia je, že aj keď si vyžobrem "potľapkanie po pleci" alebo súcit vlastne mi to nič neosoží. Lebo je to iba kvapka do prázdneho miesta, kde má byť more – a tým morom je iba a iba Boh. Žiaden človek mi neprinesie naplnenie ani spokojnosť do miesta a túžby určenej Bohu.

Takže to bola moja otázka na môj koučing, kde som ja bola klient. Čo mi pomôže toto žiť v každodennom živote? Vo všetkých tých interakciách s ľuďmi, blízkymi, cudzími? Aby som pamätala, že nie sú nástroje pre mňa na napĺňanie neustáleho hladu, ako sa správať ku nim, aby moje interakcie boli pre nich službou lásky, boli im naozaj užitočné a ukazovali na ich jedinečnosť a dôstojnosť Božích detí, poskytovali im slobodu a nie manipuláciu? Ako si pripomínať postoj s ktorým chcem ku každému pristupovať a o ktorý sa chcem usilovať? Otvárať dvere Božej milosti – Kristovi vo mne, ktorý cezo mňa môže hľadieť a nestáť mu v tých dverách v ceste?

3. To ma viedlo k ďalšiemu bodu, ktorý je súčasťou nášho povolania a to sú pravidelné reflexie. Priznám sa doteraz sa mi to ešte nikde nepodarilo v súkromnom živote. Ale odchádzam s každodenným budíkom, ktorý mi to bude pripomínať a pozývať ma k budovaniu tohto zvyku.

Takže čo si odnášam?

• učím sa klásť sama sebe denne otázky
• viem, že je vo mne žralok
• obraz otvorených dverí – neustále zvedomovanie, že moje túžby mám smerovať na Boha a byť opatrná, spomaliť a skúmať svoju energiu (hlavne, keď sa niekde zrazu zažne), motiváciu s ktorými vstupujem do interakcii s mojimi bratmi a sestrami
• učenie sa návyku každodennej reflexie

Toľko moje osobné putovanie a nádej.

Foto je z duchovnej obnovy pre kresťanských koučov, z ktorej sme sa teraz v nedeľu vrátili. Boli sme v Hronskom Beňadiku, na fotke je kaplnka v kláštore.